Na jednom víkendovom pobyte pre deti a mladých ľudí
s ťažkými príbehmi sme viedli diskusie o tom, kvôli čomu majú
v škole najviac napätia, konfliktov, roztržiek:
- smejú sa mi, že moja mama je bezdomovkyňa
- neznášam, keď mi nadávajú do Cigánov, však ja za to nemôžem, aký som sa narodil
- posmievajú sa, že nemám rodinu, že som z decáku
- som pozadu s niektorými vecami, mám také poruchy a oni mi hovoria, že zase nič neviem
- vraveli, že kradnem a klamem
- neznášam, keď mám pred všetkými odpovedať, dívajú sa na mňa, bojím sa
- fakt si veľa vecí nepamätám, lebo mám také výpadky v hlave, ale oni to odo mňa chcú
- neviem, čo mám povedať a oni povedia, že to robím naschvál
- vraveli mi, že som blázon, keď chodím k psychiatrovi, že to blázni chodia
A potom sme diskutovali, čo robia, keď sa im tamto v
škole deje:
- naháňam tých, ktorí mi to hovoria a niekedy ich zbijem
- najprv som si zapchával uši, teraz si škrabem ruky, lebo nič ich nezastaví
- kamarátim sa s mladšími, tí sa mi nesmejú
- neviem, prečo kradnem a neviem to zastaviť
- ostanem stáť a som ticho, ale oni na mňa kričia, aby som odpovedal
- počkám si ich po škole a bijem sa s nimi
- vyhýbam sa miestam, kam oni chodia, aby som ich nestretol
- nechcem chodiť do školy, často poviem, že ma bolí brucho
A ďalej sme diskutovali, či si myslia, že to pomáha,
aby im bolo lepšie:
- na chvíľu
- nie
- niekedy
- hej
- neviem
A čo si myslia, že by mohlo pomôcť? Skoro všetci
povedali:
Chlapec, ktorý bol skoro celý čas ticho so sklonenou hlavou ju mierne zdvihol a na chvíľu sa mi pozrel do očí. Potom sa rozhovoril:
- „Keby si ma učitelia všímali – nech sa o mňa zaujímajú, nech si na mňa nájdu čas, nech sa ma spýtajú – „potrebuješ niečo“? „Vyriešime to!“ Nech nedávajú na mňa zlosť, ja už som toho prežil a ja už nezvládnem toľko zlosti.“
Neviem, čo všetko „riešia“, ale v ich príbehoch je
opustenie, zanedbávanie, týranie, zneužívanie, presuny z miesta na miesto
bez blízkych osôb, kontakty a nekontakty s pôvodnou rodinou,
„vrátenia“ z náhradných rodín, opakované pobyty na psychiatrii,
o ktorých rozhodli iní, opakované zmeny škôl, miest, bydlísk a chaos
v tom, čo sa kedy, ako a prečo dialo. Čo keď v tých roztržkách
bojujú za svoje malé šťastie a miesto tu medzi nami?
Dana Koníček – Žilinčíková,
terapeutka, sociálnoprávna poradkyňa,
Návrat