Na jednom víkendovom pobyte pre deti a mladých ľudí s ťažkými príbehmi sme viedli diskusie o tom, kvôli čomu majú v škole najviac napätia, konfliktov, roztržiek:

• smejú sa mi, že moja mama je bezdomovkyňa
• neznášam, keď mi nadávajú do Cigánov, však ja za to nemôžem, aký som sa narodil
• posmievajú sa, že nemám rodinu, že som z decáku
• som pozadu s niektorými vecami, mám také poruchy a oni mi hovoria, že zase nič neviem
• vraveli, že kradnem a klamem
• neznášam, keď mám pred všetkými odpovedať, dívajú sa na mňa, bojím sa
• fakt si veľa vecí nepamätám, lebo mám také výpadky v hlave, ale oni to odo mňa chcú
• neviem, čo mám povedať a oni povedia, že to robím naschvál
• vraveli mi, že som blázon, keď chodím k psychiatrovi, že to blázni chodia

A potom sme diskutovali, čo robia, keď sa im tamto v škole deje:

• naháňam tých, ktorí mi to hovoria a niekedy ich zbijem
• najprv som si zapchával uši, teraz si škrabem ruky, lebo nič ich nezastaví
• kamarátim sa s mladšími, tí sa mi nesmejú
• neviem, prečo kradnem a neviem to zastaviť
• ostanem stáť a som ticho, ale oni na mňa kričia, aby som odpovedal
• počkám si ich po škole a bijem sa s nimi
• vyhýbam sa miestam, kam oni chodia, aby som ich nestretol
• nechcem chodiť do školy, často poviem, že ma bolí brucho

A ďalej sme diskutovali, či si myslia, že to pomáha, aby im bolo lepšie:

• na chvíľu
• nie
• niekedy
• hej
• neviem

A čo si myslia, že by mohlo pomôcť? Skoro všetci povedali:

• keby dospelí…

Chlapec, ktorý bol skoro celý čas ticho so sklonenou hlavou ju mierne zdvihol a na chvíľu sa mi pozrel do očí. Potom sa rozhovoril:

• „Keby si ma učitelia všímali – nech sa o mňa zaujímajú, nech si na mňa nájdu čas, nech sa ma spýtajú – „potrebuješ niečo“? „Vyriešime to!“ Nech nedávajú na mňa zlosť, ja už som toho prežil a ja už nezvládnem toľko zlosti.“

Neviem, čo všetko „riešia“, ale v ich príbehoch je opustenie, zanedbávanie, týranie, zneužívanie, presuny z miesta na miesto bez blízkych osôb, kontakty a nekontakty s pôvodnou rodinou, „vrátenia“ z náhradných rodín, opakované pobyty na psychiatrii, o ktorých rozhodli iní, opakované zmeny škôl, miest, bydlísk a chaos v tom, čo sa kedy, ako a prečo dialo. Čo keď v tých roztržkách bojujú za svoje malé šťastie a miesto tu medzi nami?

Dana Koníček – Žilinčíková,
terapeutka, sociálnoprávna poradkyňa,
Návrat