skola blog zazitkovy seminar
Zážitkový seminár ako cesta k dieťaťu?
6. decembra 2019
skola blog Koho vsetkeho potrebuje Ivanka
Koho všetkého potrebuje Ivanka?
23. novembra 2020

Všímať si dušu alebo peračník?

skola blog dusu alebo peracnik

Prezuvky, malý uterák, skicár, vodové a temperové farby, štetec plochý a okrúhly, 3 ks ceruzka č. 2, zelené pero, modré gumovacie pero, pastelky, strúhadlo, guma, nožnice s oblým koncom, 2 ks slovníček A6, 6 ks obal na zošiť A5…

Takto nejako vyzerá zoznam povinnej výbavy školáka. Väčšina rodín nakúpi v predstihu ešte cez letné prázdniny, rodičia spolu s deťmi všetko pochystajú, podpíšu pomôcky, obalia zošity, cez rok priebežne dopĺňajú pastelky v peračníku. Takmer v každej triede sa však nájde dieťa, ktoré ten zoznam neskompletizuje nikdy. Kvôli núdzi v rodine – a nemusí ísť len o núdzu finančnú, o chudobu.

Niektoré chýbajúce pomôcky žiakovi v škole doplnia z charitnej zbierky, niečo podarujú spolužiaci či učiteľ, prípadne nájde pastelky v školskom mikulášskom balíčku. Časť z toho stratí, niečo si požičia, a bez pár vecí sa celkom zaobíde. Jedno je isté – za obsah školskej tašky nesie dieťa, najmä v prvých ročníkoch v škole, len malú zodpovednosť.

Tretiak Peťo priniesol párkrát do mesiaca domov poznámku, že nemal zošit, pero, ceruzku… Ten chlapec je ako unavené krehké vtáča, niekedy už vôbec nevládze „lietať“ v oblakoch smútku svojej rodiny. Stav peračníka je to posledné, čo Peťa a jeho mamu v ich rozpadajúcej sa rodine trápi. Je zázrak, že niekedy Peťo vôbec vládze prísť do školy a jeho mama do práce. Smutné ubolené duše hľadajú spôsob, ako žiť ďalej ten polovičný život po dramatickom rozvode. Do toho sa v slovníčku podchvíľou červená ďalšia poznámka. Lenže kto by sa mal v skutočnosti červenať? Zbaviť školáka najväčších životných starostí nie je v moci učiteľa. Prečo mu však „nakladať“ ďalšie?

Našťastie, v Peťovej škole stačilo krátke vysvetlenie. Porozprávať sa s kompetentnými o chlapcovej únave, roztržitosti, o hľadaní podpory pre dieťa. Nielen pre Petra, ale aj pre ďalšie deti, ktoré majú ťažký životný príbeh. Nik sa neurazil, učitelia si nepotrebovali obhajovať svoje výchovné postupy. Namiesto toho je v zborovni na viditeľnom mieste škatuľa s nezvyčajným označením: Dôležitejšie je vidieť, čo má dieťa v duši, než to čo má v peračníku.

A čo je v škatuli? Pastelky, ceruzky, perá, lepidlá, nožnice, obaly. A ja v nej vidím aj kus pochopenia a lásky. Lebo učitelia v tejto škole už vedia, že namiesto ďalšej poznámky utrápenému dieťaťu stačí položiť na jeho školskú lavicu novú ceruzku či pero zo škatule. Je to maličkosť, ale môže spôsobiť veľkú vec. Niekedy aj jeden úsmev dieťaťa znamená lúč slnka v oblakoch.

Eva Stanková,
Centrum Návrat v Žiline